K dojednaniu o práve spätnej kúpy obchádzajúcemu zákonom upravené inštitúty zabezpečenia záväzkov

I. V predmetnej veci uzavretie kúpnej zmluvy a súčasne uzavretie zmluvy o práve spätnej kúpy samo osebe zákonu neodporuje. Situáciu je však nutné posúdiť v kontexte ostatných konkrétnych okolností, z ktorých vyplýva, že išlo s systém, ktorým sa žalobkyni ako dlžníčke poskytla pôžička, ktorá bola zároveň zabezpečená tak, že pokiaľ nevráti peniaze, stratila možnosť spätne odkúpiť svoju nehnuteľnosť.

II. Práve takýto mechanizmus predstavuje obchádzanie zákona, nakoľko de iure je deklarovaný iný právny režim vzájomných vzťahov, než de facto. Mechanizmus zmlúv má jediný cieľ, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci, čiže, aby bola poskytnutá a zabezpečená pôžička, teda aby boli poskytnuté peniaze za odplatu a aby takéto poskytnutie peňazí bolo zabezpečené nehnuteľnosťou, avšak aby tieto úlohy (funkcie) neboli dosiahnuté štandardnými postupmi tak, ako to predvídajú normy súkromného práva, teda zmluvou o pôžičke a súvisiacou zmluvou o zabezpečení záväzku, či už zriadením záložného práva alebo zabezpečovacím prevodom práva. Hoci treba rešpektovať zásadu zmluvnej slobody, v predmetnom prípade mechanizmus zmlúv stavia dlžníčku ako predávajúcu do pozície rukojemníka, bez možnosti takej právnej ochrany, aká by bola možná v prípade, ak by bola riadne uzavretá zmluva o pôžičke a zabezpečení pohľadávky záložným právom.

III. Z tohto pohľadu sú dané zmluvy aj v rozpore s dobrými mravmi, a to práve z dôvodu, že spôsobujú rukojemnícku pozíciu dlžníka, teda hrubý a príkry nepomer medzi právami oboch účastníkov právneho vzťahu. Nakoľko je teda kúpna zmluva len simulovaným právnym úkonom (a teda je v rozpore s 37 Obč. zákonníka) a súčasne týmito zmluvami, tak ich účelom, ako aj ich obsahom dochádza k obchádzaniu zákona (teda sú v rozpore s § 39 Obč. zákonníka), sú oba právne úkony absolútne, teda od začiatku neplatné a žalobkyňa nikdy neprestala byť vlastníčkou takto prevedených nehnuteľností.