K dobromyseľnosti v súvislosti s vydaním neoprávnene vyplatených cestovných náhrad podľa zákona o štátnej službe
K otázke „dobromyseľnosti žalovaného“ žalobca tvrdil, že žalovaný už ku dňu prevedenia na inú funkciu s písomným súhlasom žalovaného musel vedieť, že nárok na náhradu cestovného nemá. Preto podľa žalobcu, žalovaný nemohol byť dobromyseľný, že mu peňažné plnenie od žalobcu patrí. K tomuto tvrdeniu žalobcu je nutné zdôrazniť, že správne súd prvej inštancie konštatoval, že náhrady cestovného si žalovaný uplatňoval pravidelne každý mesiac, pričom tento stav trval viac ako dva roky. Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že k vyplateniu cestovných náhrad dochádzalo na základe cestovných príkazov, ktorými si žalovaný vyúčtoval cestovné náhrady. Každý takýto cestovný príkaz bol žalobcom preskúmaný a následne bola žalovanému vyplatená uplatnená náhrada. Preto nemožno mať za preukázané, že by žalovaný získal bezdôvodné obohatenie nedobromyseľne, teda že by musel vedieť, že mu vyplatená suma náhrad za cestovné nepatrí. Žalobca v konaní nepredložil dôkaz, na základe ktorého by súd mohol dospieť k záveru, že žalovaný vedel, že nárok na náhradu cestovného mu nepatrí. Žalovaný preto nemal dôvod pochybovať o tom, že zmena jeho zaradenia vo funkcii spôsobuje zánik nároku na cestovné náhrady.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies