K aplikácii ustanovenia § 167 ods. 4 CSP z hľadiska sudcovskej koncentrácie konania

Súd prvej inštancie pochybil aj pri aplikácii § 167 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. („CSP“). Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd nemusí prihliadnuť na neskôr označené skutočnosti a navrhnuté dôkazy. Nevyplýva z neho však bez ďalšieho možnosť neprihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany všeobecne. Prostriedkami procesného útoku sú podľa § 149 CSP totiž špecificky aj skutkové tvrdenia a popretia skutkových tvrdení, ktoré však treba odlíšiť od „predkladania a označenia skutočností a dôkazov“ v zmysle § 167 ods. 4 CSP. Podľa čl. 3 ods. 2 základných princípov C. s. p. totiž výklad nemôže protirečiť tomu, čo je v slovách zákona nepochybné; je pritom nepochybná odlišná formulácia § 167 ods. 4 CSP od formulácie používanej v § 149 až § 151 CSP, ale aj od ustanovenia § 153 CSP, ktoré dovoľuje súdu neprihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany všeobecne. Podľa odvolacieho súdu však pri aplikácii tohto ustanovenia treba postupovať obozretne a s prihliadnutím na to, že až na prvom pojednávaní má súd povinnosť podľa § 181 ods. 2 CSP ustáliť nesporné skutkové tvrdenia a uviesť predbežné právne posúdenie veci. V zásade by teda účinky sudcovskej koncentrácie nemali nastať pred prvým pojednávaním, pretože až na ňom sa strana môže dozvedieť, aké je nazeranie súdu na vec, v dôsledku čoho doterajšie jej prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sa môžu ukázať ako nedostatočné alebo nesprávne.