K aplikácii § 257 CSP v sporoch o určenie vlastníctva, v ktorých došlo k preváženiu princípu ochrany dobrej viery nad zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“
Súd videl v predmetnej veci dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovanej, spočívajúce v okolnostiach prípadu, keď žalobkyňa od začiatku konania tvrdila neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva jej bytu, v časti o určenie neplatnosti takejto zmluvy bola síce žaloba právoplatne zamietnutá, avšak iba z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto určení, avšak túto otázku súd riešil ako predbežnú otázku vo vzťahu k určeniu vlastníctva žalobkyne k bytu, v tejto otázke dal za pravdu žalobkyni, keďže predmetná zmluva je absolútne neplatná, avšak žalobe o určenie vlastníckeho práva žalobkyne nebolo možné vyhovieť, nakoľko ochrana žalobkyne ako skutočnej vlastníčky bytu zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" bola v predmetnej veci prelomená ochranou dobrej viery žalovanej ako nadobúdateľky bytu po zohľadnení špecifických okolností a individuálnych súvislostí tohto konkrétneho prípadu za účelom dosiahnutia spravodlivého riešenia veci.