K akceptovaniu ustálenej judikatúry k posúdeniu nesprávneho zistenia skutkového stavu a k dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa CSP

I. Už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila.

Dôvodná nebola ani námietka žalobkyne, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo zo strany odvolacieho súdu rozhodnutím, ktorým zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rozhodnutím súdu o nevyhovení návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. sa totiž bez ďalšieho účastník konania, návrhu ktorého nebolo vyhovené, nevylučoval z realizácie jeho procesných práv (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 209/2009, sp. zn. 3 Cdo 57/2011, sp. zn. 6 Cdo 2/2012). Všetky procesné práva účastníka (strany sporu) totiž zostávajú aj po tomto rozhodnutí zachované a z hľadiska procesného mu v plnom rozsahu zostáva zachovaná aj možnosť ich realizácie. Navyše prerušiť konanie postupom podľa doterajšieho ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. bolo vždy len možnosťou (nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť. Toto ustanovenie nezakladalo procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu.

II. K výhradám dovolateľky týkajúcim sa nesprávneho vyhodnotenia otázky jej aktívnej vecnej legitimácie v konaní súdmi a s tým súvisiaceho zamietnutia žaloby z tohto dôvodu; dovolací súd poukazuje na už mnohokrát judikované závery najvyššieho súdu, v zmysle ktorých otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná (R 34/1993, 2 Cdo 152/2011, 3 Cdo 293/2008, 4 Cdo 103/2012, 5 Cdo 441/2014, 5 Cdo 13/2016, 6 Cdo 10/2012 a mnohé ďalšie). Záver odvolacieho súdu o tom, či žalobca (nie)je v konaní aktívne legitimovaný predstavuje otázku spadajúcu pod právne posúdenie veci. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani so zreteľom na zmeny, ktoré priniesla právna úprava účinná od 1. júla 2016, nie je žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany (účastníka) civilného sporového konania uskutočňovať jemu patriace procesné oprávnenia. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. i) CSP (porovnaj aktuálny judikát R 24/2017).