I. Dobré mravy a poctivý obchodný styk II. Uplatňovanie úrokov z omeškania voči ručiteľovi a otázka rozporu s dobrými mravmi

I. Dobré mravy sú neurčitým právnym pojmom, ktorý nemá legislatívne zakotvenie v žiadnom právnom predpise. Ide o pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Ide v podstate o súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel, ktoré sú prirodzene uznávané v spoločnosti. Obsah pojmu dobrých mravov je dopĺňaný teóriou a súdnou praxou. Z judikatúry možno vyvodiť, že sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Napriek absencii legálnej definície na ne Občiansky zákonník odkazuje na viacerých miestach (napr. § 3, § 39, § 148 ods. 2, § 424, § 469a, § 482 a pod.).V obchodnoprávnych vzťahoch je obsahovo podobným ustanovením znenie § 265 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého platí, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú chápané ako pravidlá slušného správania sa podnikateľov nielen vo vzájomnom styku ale i pri kontaktoch s nepodnikajúcimi osobami. Ide o akúsi podmnožinu dobrých mravov.
II. Pozícia ručiteľa a jeho vzťah k dlžníkovi, ako aj veriteľovi má okrem iného aj istý morálny rozmer. Nikto totiž ručiteľa nenúti vstúpiť do ručiteľskej pozície, napriek tomu však tento vstupuje do rizika, čím výrazne posilňuje pozíciu dlžníka i veriteľa. V prípade omeškania so splatením pôžičky sú úroky z omeškania dispozitívnym inštitútom, nemusia sa dohodnúť alebo zo strany veriteľa uplatňovať. Ak sa úroky dohodnú, musia mať primeranú výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Načrtnutá primeranosť úrokov vo väzbe na dobré mravy by mala platiť o to viac vo vzťahu k ručiteľovi, ktorý je druhotným subjektom vo veriteľsko-dlžníckom vzťahu a nesie bremeno pôžičky, hoci prvotným dlžníkom nebol a nie je. Konečným reálnym výsledkom posudzovanej kauzy je fakt, že sťažovatelia ako ručitelia sú zaviazaní k povinnosti zaplatiť 6 % úrok zo zmenkového vzťahu a 13 % úrok zo zmluvy o pôžičke, t. j. spolu 19 % úrok, a to po tom, čo splnili záväzok za dlžníka. Aj keď vzhľadom na rozdielnosť právneho základu ide formálnoprávne o správne použitie práva, na druhej strane tento právny záver naráža na morálny problém tkvejúci v otázke, či je spravodlivé a súladné s dobrými mravmi „sankcionovať“ ručiteľa zaplatením úrokov z omeškania z kauzálneho záväzku popri úrokoch zmenkových (t. j. dvakrát). Nemožno sa vyhnúť pochybnosti o súlade takéhoto stavu so všeobecne uznávanými pravidlami správania sa a s mravnými zásadami spoločenského poriadku a priznanie tohto nároku žalobcovi bez zohľadnenia špecifík konkrétnej veci vyznieva voči sťažovateľom neprimerane tvrdo. Inak povedané, pokiaľ sa zoberie do úvahy rozdielny právny základ uplatňovania oboch nárokov bez toho, aby sa zohľadnili individuálne okolnosti daného prípadu, najmä aspekt akcesority ručiteľského vzťahu, splatenie pôžičky ručiteľmi, zaplatenie zmenkových úrokov ručiteľmi, môže ísť o prísny a neadekvátne formalistický prístup k posudzovanej veci, umožňujúci presadenie zrejmej nespravodlivosti.