Faktúra nezakladá automaticky právo na odpočítanie DPH. Povinné vedenie účtovníctva štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti.

I. Najvyšší súd vzhľadom na ustanovenia § 71 až 74 z. č. 222/2004 Z. z. musí na tomto mieste zdôrazniť, že iba samotná existencia faktúry nezakladá žalobcovi v zmysle § 51 z. č. 222/2004 Z. z. jeho právo na odpočítanie dane. Najvyšší súd najmä charakterizuje faktúru z procesnoprávneho hľadiska ako doklad/oznámenie vyhotovené v listinnej alebo elektronickej forme podľa Zákona č. 222/2004 Z. z., ktorý obsahuje striktne zákonom predpísané náležitosti, a pokiaľ sú tieto hodnoverné, tak slúži pre žalobcu ako dôkazný prostriedok, ktorým žalobca preukazuje svoje hore uvedené právo. Preto uskutočnenie zdaniteľného obchodu so vznikom daňovej povinnosti a práva na odpočítanie dane platiteľom (§ 49 z. č. 222/2004 Z. z.) a následne s možnosťou si uplatniť toto právo na odpočítanie dane je nutné deklarovať predovšetkým po materiálnej stránke, t. j. reálnym preukázaním (de facto) uskutočnenia zdaniteľného obchodu cez konkrétnu realizáciu dodania tovaru alebo služieb.

II. Autonómia súkromného práva, ktorá neumožňuje (čl. 2 Ústavy SR) bez výslovného súhlasu (oprávnenia) zákonodarcu zasiahnuť do právnych vzťahov súkromného práva, nepochybne chráni jednotlivcov a ich súkromné záujmy pred nežiaducim proaktivizmom orgánov verejnej správy v 21. storočí. Preto vznik, prípadne zmeny alebo aj zánik záväzkových právnych vzťahov celkom závisia od prejavu vôle subjektov súkromného práva (napríklad § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo § 265 ObZ). Avšak tam, kde verejné právo preniká do práva súkromného s legálnym odôvodnením, že takúto úpravu si vyžaduje prevaha verejného záujmu nad súkromným záujmom, sa vytvára celkom odlišná právna situácia. Zásah verejného práva je zreteľne viditeľný najmä pri úprave evidencie vlastníckeho a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, vedenia obchodných registrov a v neposlednom rade pri úprave vzťahov vznikajúcich pri správe daní, čo je aj predmetom v prejednávanej veci. Za týchto okolností je nielen od účastníkov sprostredkovateľských vzťahov, resp. vzťahov založených mandátnou zmluvou (§ 566 a nasl. ObZ) celkom očakávateľné ale aj v prospech ich dôkazného bremena v možnom budúcom daňovom konaní rozumne predvídateľné, že budú viesť postačujúcu evidenciu o splnení svojich dohodnutých povinností z uvedeného obchodného záväzkového vzťahu. Za tejto situácii Najvyšší súd neustále zdôrazňuje neodmysliteľnú úlohu povinného vedenia účtovníctva štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti (v prejednávanej veci ide najmä o ustanovenie § 135 ods. 2 ObZ), ktorá sa u účtovných jednotiek (do ktorej skupiny nepochybne aj žalobca spadá) prejavuje uložením povinnosti viesť účtovníctvo v súlade so zásadou vecnej a časovej súvislosti (§ 3 ods. 1 z. č. 431/2002 Z. z.), zásadou materiálneho postupu (§ 6 ods. 1 cit. zákona) a zásadou verného a pravdivého zobrazenia (§ 7 ods. 1 cit. zákona).

Všetky uvedené zásady je možné splniť iba vtedy, ak účtovná jednotka má okrem iného v dostatočnom rozsahu na materiálnych nosičoch (napríklad listiny, doklady, elektronické správy alebo iná evidencia) zachytené účtovné prípady, t. j. relevantné skutočnosti hodnoverne charakterizujúce aj napríklad zdaniteľné obchody. V súvislosti s uvedeným aj Súdny dvor Európskej únie už viackrát zdôraznil pri zdaniteľných obchodoch týkajúcich sa oblasti dane z pridanej hodnoty, že u platiteľov dane sa ako dôležitá súčasť skutkového stavu (viď aj § 24 Daňového poriadku) pri možnosti preverovať získanie neprimeranej daňovej výhody predpokladá určitý stupeň opatrnosti (ostražitosť) odberateľa vo vzťahu k dodávateľovi, aby sa predišlo zneužiteľnosti systému dane z pridanej hodnoty založeného na princípe daňovej neutrality. Uvedená ostražitosť sa najmä napĺňa prostredníctvom zaobstaraním dostatočného množstva dostupných informácií nielen o dodávateľovi ale aj o jeho činnosti, vykonanej v prospech odberateľa.