Dokazovanie v reštitučnom konaní
V reštitučnom konaní sa dokazovanie vykonáva predovšetkým prostredníctvom výpisov z verejných registrov nehnuteľností, ktorými sa rozumejú pozemková kniha, evidencia nehnuteľností a kataster nehnuteľností ako i verejných a súkromných listín. Z týchto registrov je potrebné preukázať, že príslušný pozemok bol pôvodne vo vlastníctve reštituenta alebo jeho právneho predchodcu a následne bol v rozhodnej dobe nadobudnutý štátom, resp. inou právnickou osobou. Príslušnou verejnou alebo súkromnou listinou je potrebné najmä zdokladovať, že k nadobudnutiu štátom došlo v rozhodnom období na základe jedného z katalógu normatívne určených reštitučných titulov.
Tento titul by súčasne mal byť súladný so zápismi vo verejných registroch nehnuteľností. Nad rámec uvedeného vykonáva správny orgán dokazovanie pri tých skutočnostiach, ktoré priamo vyplývajú z vymedzenia príslušného reštitučného titulu. V tomto rozsahu sa pritom dokazovanie v reštitučnom konaní približuje dokazovaniu v civilnom sporovom konaní. Príkladom je dokazovanie tiesne pri darovaní a odmietnutí dedičstva, resp. tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri reštitučných tituloch podľa § 3 písm. g), j) a k) zákona č. 503/2003 Z. z. alebo neslúženie nehnuteľnosti na účel vyvlastnenia, resp. absencia vyplatenia náhrady zaň [§ 3 písm. l), j) a k) zákona č. 503/2003 Z. z.]. Špecifické je dokazovanie pri reštitučnom titule týkajúcom sa prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. o) zákona č. 503/2003 Z. z.
V takomto prípade je jadrom dokazovania existencia zmeny zápisu vlastníctva a absencia zodpovedajúceho právneho titulu, keďže v praxi k takémuto odňatiu dochádzalo najmä omylom, t. j. v dôsledku chybného zápisu vlastníctva do verejného registra nehnuteľností na podklade titulu, ktorý sa však na príslušný pozemok nevzťahoval.