Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia

Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia je absolútne neúčinný, t. j. takúto vadu nie je možné odstrániť a v trestnom konaní ho zásadne nie je možné využiť. Nezákonne vynútený dôkaz je pritom nepoužiteľný bez ohľadu na skutočnosť, či svedčí v prospech alebo v neprospech obvineného a nezáleží ani na tom, či bol vyhľadaný, zabezpečený a vykonaný orgánmi činnými v trestnom konaní alebo bol vyhľadaný a navrhnutý na vykonanie niektorou procesnou stranou. Nezákonne vynútený dôkaz je taktiež nepoužiteľný bez ohľadu na to, v ktorej fáze jeho získavania došlo k nezákonnému donúteniu alebo hrozbe donútenia, teda či sa tak stalo pri vyhľadávaní dôkazu, pri jeho zabezpečovaní alebo pri jeho vykonávaní.
Donútenie ako aj hrozbu chápe Trestný poriadok ako dve rovnocenné skutočnosti. Tieto pojmy však bližšie nedefinuje. Je však nepochybné, že podstata obidvoch pojmov sa dotýka otázky slobody a neslobody ľudskej vôle. Donútením sa v náuke tradične rozumie prekonanie vážne mieneného odporu. Nezákonné donútenie môže mať akúkoľvek podobu, spravidla pôjde o násilie fyzické, ale nie sú vylúčené aj iné, v dnešnej dobe častejšie užívané, formy nátlaku na vôľu osoby, ako je klamanie osoby, vyvolávanie jej omylu (napríklad, že má procesné postavenie svedka a nie podozrivého a nemá sa preto čoho obávať), vystaveniu osoby neľudským podmienkam, únave (napríklad niekoľko hodín trvajúce faktické obmedzenie osobnej slobody človeka zo strany polície, ktorá s ním vykonáva rôzne procesné úkony a„tlačí“ ho do ďalších, ktoré sú vykonávané napríklad aj v noci) a podobne.
Prejavy ustanovenia § 119 ods. 4 Tr. por. tak dopadajú aj na iné, menej závažné formy nedovoleného nátlaku na vôľu človeka. Pojem donútenie alebo hrozby je nutné chápať v širšom kontexte, ktorý zahŕňa rôzne formy nátlaku na vôľu dotknutej osoby. Ako donútenie je možné vnímať (a zhodný záver vyplýva aj z judikatúry, napríklad R 38/1968, rozsudok Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 09.04.1968, sp. zn. 7 Tz 11/68) tiež len obyčajné opakovanie výsluchu obvineného (a je bez významu, že predtým bola neskôr obvinená osoba vypočúvaná ako svedok), pokiaľ k nemu dochádza iba z toho dôvodu, aby bolo zabezpečené jeho priznanie (uvedené závery ohľadne definovania nezákonného donútenia možno vyvodiť aj z odbornej literatúry, napríklad E., P.: Procesní použitelnost dukazu v trestním řízení a její meze. Praha: Leges, 2018).