Daňové právo, daňový výdavok

I. Len pre úplnosť je potrebné dodať, že vzhľadom na to, že nosnou časťou argumentácie sťažovateľa bola otázka personálnych zmien, ktoré sa uskutočnili v štatutárnom orgáne sťažovateľa a ktoré mali podľa sťažovateľa zásadný vplyv na disponovanie s jeho účtovnými dokladmi, kasačný súd sa v tomto stotožňuje s názorom správneho súdu, že uvedené nie je dôkazom o oprávnenosti nároku sťažovateľa na uplatnenie nákladov ako daňových výdavkov za zdaňovacie obdobie roku 2015 v zmysle § 2 písm. i) zákon o dani z príjmov. Ako uviedol správny súd, sťažovateľ si môže prípadný nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku sporu v rámci obchodnej spoločnosti, uplatňovať v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, pre uznanie daňových výdavkov (nákladov) však táto skutočnosť nemá relevantný vplyv.

II. Základnými zákonnými podmienkami pre uznanie daňového výdavku sú v zmysle § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov (i) vecnosť, (ii) preukázateľnosť vynaloženia a (iii) zaúčtovanie. Pri podmienke vecnosti je potrebné skúmať, či sú konkrétne výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, resp. od 1. januára 2016 zdaniteľných príjmov. Rozhodujúca je pritom materiálna existencia výdavku. Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia je potrebné skúmať, či daňový subjekt preukázal (listinne a v prípade vznesených dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/vznik daňových výdavkov, resp. či takýto výdavok skutočne vznikol (nestačí pritom len realizácia platby). Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a súčasne je potrebné, aby bolo preukázané že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne došlo. Pri podmienke zaúčtovania (zaevidovania) je potrebné skúmať, či bol výdavok zaúčtovaný, resp. zaevidovaný v daňovej evidencii daňovníka.