Čo sa rozumie vecou samou v exekučnom konaní

I.        Z ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku je zrejmé, že Civilný sporový poriadok (ako procesný predpis) je subsidiárnym právnym predpisom vo vzťahu k Exekučnému poriadku, čo vyplýva zo zákonnej dikcie, podľa ktorej sa v konaní podľa Exekučného poriadku primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Na to nadväzujú aj dôsledky existencie nedostatku podmienok konania. Ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenie § 161 ods. 2 CSP (pôvodne § 103 a § 104 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p). Keďže Exekučný poriadok neobsahuje žiadne špeciálne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ustanovenie § 230 CSP (pôvodne § 159 ods. 3 O.s.p.), ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné posúdiť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní.

Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom konaní rozhodlo o neprípustnosti exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti, či určitých spôsobov vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej.