Čas strávený na pracovnej ceste a jeho posudzovanie v súvislosti s pracovným úrazom

Ohľadom ďalších „úsekov“ pracovnej cesty je v praxi zastávaný názor, že cesta z bydliska zamestnanca k dopravnému prostriedku, ktorým sa pracovná cesta vykonáva ( automobil, autobus, vlak, lietadlo), je považovaná za cestu do zamestnania, ktorá končí nástupom do dopravného prostriedku, prípadne vstupom do nádražnej alebo letiskovej budovy. Samotná cesta určeným dopravným prostriedkom z obce bydliska zamestnanca do miesta, ktoré je cieľom pracovnej vesty a späť je považovaná za úkon nevyhnutný pre začiatkom práce alebo po jej skončení, a teda za úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Ak sa zamestnanec v mieste, kde bude vykonávať činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, najskôr ubytuje ( napr. v hoteli, v ubytovni zamestnávateľa, či u príbuzných alebo priateľov), končí tento „nevyhnutný úkon pred začiatkom práce alebo po jej skončení“ vstupom do miesta ubytovania.

Následná cesta na vlastné pracovisko, ktorá končí vstupom do budovy určenej na plnenie pracovných úloh, a cesta späť do miesta ubytovania je potom – bez ohľadu na to, či ide o tuzemskú alebo zahraničnú pracovnú cestu – v praxi považovaná za cestu do zamestnania a späť. Z uvedeného vyplýva, že, ak sa ubytuje zamestnanec v obci, ktorá je predmetom pracovnej cesty (či už v tuzemsku alebo v zahraničí), a z miesta ubytovania ide na pracovisko do budovy určenej na plnenie pracovných úloh, potom poškodenie zdravia, ktoré zamestnanec utrpí cestou z miesta ubytovania na toto pracovisko alebo cestou späť, nemožno–ako sa výslovne uvádza z ustanovenia § 190 odst.2 zák. práce ( pozn. v SR pozri § 195 ods. 3 z. č. 311/2001 Z. z.) - považovať za pracovní úraz.