Aplikácia priamo zisteného skutkového stavu v daňovom konaní a odôvodnenie rozhodnutia. K objasneniu všetkých skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti zo strany správcu dane.

I. Na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená, že odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vyporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Správny orgán vo svojej argumentácii, ktorou odôvodňuje svoju správnu úvahu musí dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ale aj závery ku, ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne, spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie takéhoto rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Je potrebné formulovať rozhodnutie takým spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania, inak nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Správny orgán je povinný reagovať na námietky a vyjadrenia účastníka konania k podkladom rozhodnutia. Je povinný vysporiadať sa so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní, z toho dôvodu musí zhrnúť a zhodnotiť všetky skutočnosti a uviesť nielen hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky a vyjadrenia účastníka daňového konania, aj keď ich vo svojom rozhodnutí nebral do úvahy. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, prečo považuje správny orgán námietky účastníka za nesprávne, mylné alebo vyvrátené, ktoré skutočnosti boli podkladom jeho rozhodnutia, prečo považuje skutočnosti predložené účastníkom za nerozhodné, nesprávne alebo inými dôkazmi vyvrátené, podľa, ktorej právnej normy rozhodol a najmä akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. Je možné konštatovať, že prvostupňový ani druhostupňový správny orgán sa touto povinnosťou neriadili. V odôvodnení rozhodnutia iba konštatujú skutočnosti, ktoré na základe svojho názoru akceptovali, avšak neaplikovali priamo tieto skutočnosti a zistený skutkový stav na konkrétne právne normy a príčinný vzťah medzi konaním žalobcu a porušením právnych predpisov. Takéto rozhodnutie, ktorému chýba dostatok zrozumiteľných dôvodov, zakladá vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

II. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Na tento účel má správca dane využiť prostriedky ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti), pre posúdenie toho- ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť.