Aplikácia asperačnej zásady a jej vplyv na výrok o vine pri obnove konania

I. Záver, podľa ktorého v prípade, že sa dôvody obnovy konania týkajú len výroku o treste, nie je dôvod na rušenie výroku o vine, je možné považovať za ústavne akceptovateľný. Inštitút obnovy konania patrí medzi mimoriadne opravné prostriedky, ktorými dochádza k prelomeniu právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím. Ako taký by mal byť využívaný len tam, kde pre jeho použitie svedčia dostatočne silné dôvody.

II. Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút obnovy konania patrí medzi mimoriadne opravné prostriedky, ktorými dochádza k prelomeniu právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím. Ako taký by mal byť využívaný len tam, kde pre jeho použitie svedčia dostatočne silné dôvody. Pokiaľ teda dôvody obnovy (v tomto prípade použitie asperačnej zásady pri stanovovaní výšky trestu) nesvedčia pre zmenu výroku o vine, nie je na mieste zasahovať do právnej istoty nastolenej právoplatným výrokom o vine. Sťažovateľom preferovaný výklad (teda, že v prípade rozsudku vydaného na podklade dohody o vine a treste by malo dôjsť pri vadách výroku o treste vždy aj k zrušeniu výroku o vine) by navyše neodôvodnene zvýhodňoval jednu skupinu navrhovateľov (právoplatne odsúdených na základe rozsudku vydaného na podklade dohody o vine a treste) oproti druhej skupine (právoplatne odsúdených na základe rozsudku vydaného na podklade obžaloby), pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za použitia asperačnej zásady. Ústavný súd podotýka, že nosným dôvodom pre zrušenie časti asperačnej zásady nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 bol jej rozpor so zásadou individualizácie trestu.