Ak je predložené platné uznanie dlhu, nemusí veriteľ na námietku dlžníka dokazovať aj vznik dlhu; dôkazné bremeno o tom, že dlh nevznikol, je na dlžníkovi

Odvolateľ náležite argumentoval, že pokiaľ bola do konania predložená listina preukazujúca uznanie dlhu, súd prvej inštancie mal obmedziť svoju činnosť na skúmanie, či taký úkon spĺňa formálne a obsahové náležitosti na jeho platnosť. V prípade, že uznanie záväzku je platné, potom mal mať súd prvej inštancie bez ďalšieho za preukázané, že záväzok existoval, a to až do momentu, kým v konaní nie je bez akýchkoľvek pochybností preukázaný opak. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že inštitút uznania dlhu je samostatným zaväzovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v dobe, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Pozitívne riešenie otázky, či sporová strana uniesla dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka, nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky. V niektorých prípadoch zákon nerobí existenciu pohľadávky podmienkou (predpokladom) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak tomu je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nerobí právny úkon uznania dlhu (záväzku) neplatným, nakoľko v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať nedlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane uplatnenia vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu by nikdy neniesol dlžník, naopak veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu a teda aj ako predpoklad k uplatneniu jeho účinkov.