Aj z rozhodnutí, ktoré nie sú prameňom práva, môže vyplývať tzv. ustálená rozhodovacia prax

Proti argumentácii žalovaného, že v právnom systéme Slovenskej republiky rozsudok súdu nie je prameňom práva, ale sú ním iba rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré sú uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky ako zjednocujúci výklad k právnym predpisom, nemožno nič namietať. Správny súd sa však nestotožňuje so žalovaným, že poukazovanie na nezverejnené rozsudky je nedôvodné, ak právny názor uvedený v žalobcom uvádzaných rozsudkoch doposiaľ nebol zovšeobecnený. Žalobca je oprávnený poukazovať na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, eventuálne aj iných súdov Slovenskej republiky napriek tomu, že nie sú prameňom práva. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by účastník konania nemohol poukazovať na iné rozhodnutia súdov, navyše, že by poukazovanie na neuverejnené rozhodnutia iných súdov bolo možné označiť tak, ako to urobil žalovaný za nedôvodné. Súdy pri rozhodovaní sú povinné prihliadať na judikované rozhodnutia, ktoré sú prameňom práva. Ak však prameňom práva nie sú, môžu sa stať takéto rozhodnutia len pomôckou pre argumentáciu žalobcu o opodstatnenosti ním podanej žaloby, návodom (nie záväzným) pre rozhodnutie súdu. Pre rozhodnutia súdov sú záväzné judikované rozhodnutia, avšak súdy prihliadajú aj na ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá nie vždy musí byť judikovaná. Správny súdny poriadok v ustanovení § 139 ods. 2 ukladá súdom v odôvodnení rozsudku odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax a v prípade, ak sa správny súd od ustálenej rozhodovacej praxe odkloní, je povinný dôkladne odôvodniť tento odklon (§ 139 ods. 3 SSP).