Zásady občianskeho súdneho konania pri preskúmaní rozhodnutí orgánov verejnej správy

1. Neústavnosť ustanovenia § 250f Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva len z rozporu napadnutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale najmä z podstaty súčasnej právnej úpravy správneho súdnictva v Slovenskej republike.
2. Ak platná právna úprava správneho súdnictva otázku nariadenia pojednávania vo veci ponecháva výlučne na úvahu súdu a názor účastníkov je právne bezvýznamný, dochádza k prelomeniu zásady bezprostrednosti a ústnosti občianskeho súdneho konania priznanej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci aj v prípade, že konanie bolo vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nemôže byť obmedzené ani zákonom. Znenie ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky to neumožňuje. Z uvedeného vyplýva, že citované ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky neposkytuje zákonodarcovi priestor na obmedzenie v ňom obsiahnutých práv. Ani čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky nevyníma čl. 48 z priamej pôsobnosti, t. j. realizovateľnosti priamo ex constitutione.
4. Porušenie zásady rovnosti v právach má charakter porušenia základného ústavného práva iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného základného práva. Ustanovenie § 250f Občianskeho súdneho poriadku je porušením aj čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne aj porušením zásady rovnosti v právach vyplývajúcej z čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
5. Podstatou a zmyslom základného ústavného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je dosiahnuť nápravu v prípadoch, keď bola osoba ukrátená na svojich právach, vrátane prípadov, keď k porušeniu práv došlo rozhodnutím orgánu verejnej správy. Osobná prítomnosť účastníka konania pred súdom je základným predpokladom úspešného uplatnenia daného práva, teda úspešného poskytnutia súdnej ochrany.