Zákonný sudca ako prvok spravodlivého procesu. Zákonný sudca a námietka zaujatosti

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj zjav - zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať. Za situácie, keď podľa sťažovateľa došlo k prideleniu jeho veci inému senátu, než ktorý mal podľa rozvrhu práce o jeho veci konať a rozhodnúť, mohol sťažovateľ postupom podľa § 30 Trestného poriadku žiadať o vylúčenie sudcov, ktorí sa mali jeho vecou zaoberať po druhom predložení veci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Ako to totiž vyplýva z vyššie citovanej judikatúry, porušenie práva na zákonného sudcu zakladá pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti sudcu (sudcov) z hľadiska objektívneho posúdenia.