Vzťah zákona a medzinárodného dohovoru pri prepúšťaní z väzby na záruku

Z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá sa vytvárala postupne, vyplýva, že prepustenie obvineného z väzby na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade tzv. útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky.

Pokiaľ ide o výklad pojmu "záruka" v zmysle čl. 3 ods. 5 Dohovoru, z doterajšej judikatúry treba vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu, stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Tak záruku podľa § 73 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ako aj sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a napokon aj peňažnú záruku podľa § 73a ods. 1 Trestného poriadku treba považovať vzhľadom na sledovaný účel za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety Dohovoru.

Pokiaľ Trestný poriadok možnosť prijatia záruky vylučuje, je povinnosťou všeobecného súdu prednostne aplikovať namiesto príslušného ustanovenia Trestného poriadku ustanovenie čl. 5 ods. 3 druhej vety Dohovoru a o žiadosti obvineného o nahradenie väzby zárukou meritórne rozhodnúť.