Vladimír Šupa proti Slovenskej republike

V konaní podľa článku 130 ods. 3 ústavy, účinnej v predmetnom čase, ústavný súd nemal dostatok právomoci, aby vyvodil právne dôsledky zo svojich záverov, že práva podnecovateľa boli porušené. Nemohol ani priznať odškodnenie dotknutej osobe, ani orgánu zodpovednému za konštatované porušenie uložiť sankciu. Jeho závery boli čisto deklaratórnej povahy a nemali právny účinok na relevantné rozhodnutia vydané súdnymi alebo správnymi orgánmi.
Na základe vyššie uvedenej charakteristiky podnetu podľa článku 130 ods. 3 ústavy, Súd ho nepovažoval za účinný prostriedok nápravy, ktorý boli sťažovatelia na účely článku 35 ods. 1 Dohovoru povinní využiť pred podaním sťažnosti (pozri napríklad Marônek proti Slovenskej republike, rozhodnutie č. 32686/96 z 27. apríla 2000 alebo Stančiak proti Slovenskej republike rozhodnutie č. 40345/98 z 31. augusta 2000). Z tohto dôvodu nález ústavného súdu vydaný podľa článku 130 ods. 3 ústavy (v účinnosti do 30. júna 2001) nie je „konečným“ rozhodnutím v zmysle článku 35 ods. 1 Dohovoru, od ktorého sa počíta šesťmesačná lehota stanovená v tomto ustanovení.
Konečným rozhodnutím v merite veci bol v sťažovateľovom prípade rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10. decembra 1999. Sťažnosť bola podaná 31. júla 2001, čo je viac ako šesť mesiacov po tomto dátume. Lehota stanovená v článku 35 ods. 1 Dohovoru z toho dôvodu bráni Súdu v preskúmaní, či skutkové okolnosti prípadu viedli k porušeniu článku 6 ods. 1 a 14 Dohovoru.