Určenie konania podľa povahy veci (SP LXVIII/2007)

Ak plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom (chorobou z povolania), priznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, sa považujú po 31. decembri 2003 za dávky podľa zákona o sociálnom poistení (§ 260 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zaradený v siedmej časti zákona s nadpisom „Prechodné ustanovenia“, v rubrike s názvom „Nároky na dávky vzniknuté pred 1. januárom 2004“), potom logicky aj plnenia vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania (okrem vecnej škody), vzniknuté, ale neuplatnené do 1. januára 2004, treba po 31. decembri 2003 považovať za nároky na dávky sociálneho poistenia (tieto plnenia majú po 31. decembri 2003 už povahu dávok sociálneho poistenia). Konanie o takomto nároku začaté po 31. decembri 2003 treba preto považovať za konanie vo veci sociálneho poistenia. Keďže žalobkyňa uplatnila náhradu škody formou jednotlivých čiastkových nárokov po 31. decembri 2003, z hľadiska povahy veci, ide o vec sociálneho poistenia a nie o vec pracovnú.

Za tejto situácie, ako už bolo uvedené, právomoc súdu je daná len vtedy, ak zákon o sociálnom poistení, prípadne iný zákon, výslovne oprávnenie súdu takúto vec (v rámci nej niektorý čiastkový nárok) prejednať a rozhodnúť, ustanovuje.

V danom prípade však také ustanovenie zákona platného v čase podania žaloby, ktoré by rozhodovanie o veci žalobkyňou uplatnenej, s výnimkou nároku na zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, zverilo priamo súdom, neexistuje (ustanovenie § 219 a § 220 zákona o sociálnom poistení dáva právomoc súdu na preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne v správnom súdnictve podľa piatej časti OSP).