Úloha Ústavného súdu v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu. K výroku rozhodnutia obecného zastupiteľstva vo veci vytýkania porušenia povinností týkajúcich sa oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov

I. Ústavný súd v konaní (o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov) nemôže posúdiť, či sa dotknutý verejný funkcionár dopustil konania, ktoré je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, bez toho, aby najskôr posúdil, či je preskúmateľné (čo sa týka formy) samotné rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade obecného zastupiteľstva).

Na podklade stručnej rekapitulácie vybraných názorov ústavného súdu možno konštatovať, že doktrinálny postoj založený na doslovnom výklade § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde je v súčasnosti potrebné považovať za prekonaný.

V perspektíve dialektického náhľadu na vlastnú stabilizovanú judikatúru v konaní o ochrane verejného záujmu ústavný súd nechce a ani nemôže skĺznuť do pozície akademických polemík s dôvodnosťou popísaného záberu jeho prieskumnej právomoci. Úlohou inkorporovanou v tomto náleze je poskytnúť žiadanú právnu ochranu hmotným právam navrhovateľa, o ktorých rozhodovalo obecné zastupiteľstvo. Pri tom je ústavný súd povinný dôsledne chrániť právnu istotu navrhovateľa konkretizovanú v legitímnych očakávaniach odvíjajúcich sa v podstatnej miere aj od rekapitulovanej judikatúry.

II. Výrok rozhodnutia obecného zastupiteľstva je vnútorne rozporný. Nie je možné z neho jednoznačne ustáliť, či sa navrhovateľovi vytýka porušenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1alebo z čl. 7 ods. 5 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Prvé ustanovenie ukladá verejnému funkcionárovi povinnosť podať oznámenie v stanovenej lehote, kým ustanovenie druhé určuje orgán obecného zastupiteľstva (komisia), ktorému je potrebné oznámenie adresovať. Hoci vzťah oboch ustanovení možno hodnotiť ako vzťah realizačnej normy [čl. 7 ods. 5 písm. a)] k norme ukladajúcej základnú hmotnoprávnu povinnosť (čl. 7 ods. 1), v navrhovateľovej kauze bola naznačená distinkcia podstatná. Obecné zastupiteľstvo si totiž neujasnilo, či navrhovateľ vôbec podal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v tam určenej lehote. Až prípadná kladná odpoveď na túto otázku mohla viesť ku skúmaniu splnenia povinnosti plynúcej z čl. 7 ods. 5 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Výrok napadnutého rozhodnutia viní navrhovateľa z toho, že žiadané oznámenie nepodal „spôsobom podľa Čl. 7 ods. 5 písm. a)“, ale súčasne aj z toho, že toto oznámenie nepodal „v lehote ustanovenej v Čl. 7 ods. 1“. Ak teda navrhovateľ údajne podal oznámenie oneskorene alebo ho vôbec nepodal (porušenie čl. 7 ods. 1), potom by bolo irelevantné skúmať, či oznámenie adresoval komisii obecného zastupiteľstva určenej na jeho doručenie [porušenie čl. 7 ods. 5 písm. a)]. Pri súčasnej, už kritizovanej absencii skutkovej vety bráni takto formulovaný výrok napadnutého rozhodnutia jednoznačnej identifikácii eventuálneho protiústavného skutku navrhovateľa.