Tajné hlasovanie - právo alebo povinnosť

„Ústavné/zákonné určenie tajnej voľby je z tohto zorného uhla nepochybne právny imperatív, ktorý nemôže volič nerešpektovať, a to bez ohľadu na to, či ide o tajnú voľbu, napr. zastupiteľských orgánov, prezidenta, predsedu národnej rady alebo kandidáta na funkciu generálneho prokurátora. Volič (pre tento prípad poslanec národnej rady) pri tajnej voľbe disponuje nie subjektívnym právom výberu medzi tajnosťou či netajnosťou (napr. jej zverejnením), ale právnou povinnosťou rešpektovať právom ustanovený (legálny) spôsob voľby. Zabezpečiť a garantovať tajnosť hlasovania má povinnosť štátna moc, jej príslušný orgán, v okolnostiach danej veci národná rada. Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s tajnou voľbou zopakovať význam aspektu povinnosti, a to tak v prípade voliča, ako aj štátu (národnej rady): „Zachovanie tajnosti hlasovania je nielen právom voliča, ale aj jeho povinnosťou... Princíp tajného hlasovania bude dodržaný, pokiaľ budú v rámci organizácie volieb zabezpečené také podmienky, že nikto nebude môcť zistiť, ako konkrétny volič hlasoval...“, „vylúčená... musí byť každá kontrola alebo sledovanie voličov v okamžiku, kedy uskutočňujú výber z predložených alternatív“, „úlohou štátnej moci je zabezpečiť také podmienky, aby nikto nemohol zisťovať, či zistiť, ako kto hlasoval, a tým pádom znemožniť ovplyvnenie volebných výsledkov... Tajnosť voľby je voličovi zaručená aj v prípade, kedy na nej on sám nemá záujem. Nevyhnutnými náležitosťami tajnej voľby je, že volič upravuje svoje hlasovacie lístky a vkladá ich do obálky iba v priestore k tomu určenom a bez prítomnosti inej osoby. ... v priestore určenom na úpravu hlasovacích lístkov nesmie byť s voličom prítomná iná osoba.“, „dôležitým pravidlom je, že tajné hlasovanie musí byť povinnosťou, nie iba právom voliča. Opačný prístup totiž môže viesť k nátlaku na voliča, aby hlasoval verejne, a teda i určitým očakávaným spôsobom“.“