Spornosť pohľadávky v konkurznom konaní

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľkinou obranou týkajúcou sa absencie plurality veriteľov ako základného predpokladu na vyhlásenie konkurzu sa zaoberal súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd. Odvolací súd v tejto súvislosti správne poukázal na pasivitu sťažovateľky, ktorá sa „... nezúčastnila na pojednávaní dňa 23.8.2016, hoci jej predvolanie bolo doručené v súlade s § 111 ods. 1 Civilného sporového poriadku, na ktorom mala možnosť osvedčiť spornosť navrhovateľom označenej pohľadávky tak, ako uviedla v písomnom vyjadrení. V konaní však okrem písomného vyjadrenia bola nečinná v rozsahu predloženia dôkazov, resp. označenia konkrétnych skutočnosti, pre ktoré navrhovateľom označená pohľadávka je sporná. Obmedzila sa len na skonštatovanie skutočností, že tento nárok od počiatku popiera, je predmetom súdneho konania a doposiaľ nebolo o nároku právoplatne rozhodnuté. Takéto tvrdenia zo strany dlžníčky nie sú hodnoverným osvedčením sporností označenej pohľadávky.“.

Keďže v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je odvolací súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti uzneseniu súdu prvej inštancie o vyhlásení konkurzu viazaný stavom v čase vyhlásenia tohto uznesenia, odvolací súd správne uzavrel, že „... tak, ako je uvedené v § 19 ods. 3 ZKR pre odvolací súd je rozhodujúci stav len v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy dlžníčkou uvádzané skutočnosti neboli ešte známe. Aj ďalšie skutočnosti uvádzané dlžníčkou považuje odvolací súd za právne irelevantné, nakoľko ide o skutočnosti s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia dostatočným spôsobom vysporiadal a právne ich odôvodnil. Dlžníčka mala možnosť pokiaľ popierala navrhovateľom označenú pohľadávku vierohodným spôsobom presne uviesť na základe akých skutočností predmetnú pohľadávku spochybňuje, nie sa vo všeobecnosti vyjadriť tak ako urobila, že túto pohľadávku popiera.“