Späťvzatie žaloby o vyporiadanie BSM

I. Podľa tvrdenia navrhovateľky návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol podaný procesnému súdu dňa 24. 11. 1997 a tento návrh dňa 5. 3.  1999, teda po uplynutí 3-ročnej lehoty, zobral navrhovateľ späť.  Súd bol podľa jej názoru povinný nielen riadne zvážiť pripustenie späťvzatia návrhu, ale aj účastníkov poučiť o význame a dôsledkoch vyplývajúcich z ustanovenia § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, aby bolo zrejmé, že obaja účastníci sú uzrozumení s dôsledkami, ktoré nastanú vo vzťahu k ich zaniknutému bezpodielovému spoluvlastníctvu manželov. Navrhovateľka tvrdila, že napriek tomu, že nedala súhlas na zastavenie konania, súd konanie zastavil, čím v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty uvedenej v ustanovení § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka stratila možnosť domáhať sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva z dôvodu prekážky litispendencie. V tomto konaní všeobecných súdov navrhovateľka vidí ohrozenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 12 ods. 1 ústavy. 

II. V danom prípade sa svojho práva nedomáhala navrhovateľka, ale jej bývalý manžel, ktorý v rámci svojho práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy podal na príslušnom všeobecnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v lehote do troch rokov od zániku manželstva. Skutočnosť, že bývalý manžel vzal svoj návrh späť po uplynutí troch rokov od zániku manželstva, vôbec nie je spôsobilá vyvolať možnosť porušenia práva navrhovateľky na súdnu ochranu, pretože trojročná lehota je viazaná len na uplatnenie návrhu na všeobecnom súde, a nie aj na rozhodnutie o tomto návrhu v rámci tejto lehoty.

Podľa právneho názoru ústavného súdu preto legitímny procesný úkon jedného účastníka v spojitosti s postupom súdu, ktorý aplikuje ustanovenia zákona (Občianskeho súdneho poriadku) a v dôsledku ktorého nastali určité nezvratné hmotnoprávne účinky pre druhého účastníka, nezakladá ani možnosť porušenia základného práva druhého účastníka na súdnu ochranu.