Rozsah zisťovania dôvodov návratu dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte (zmluvnom štáte dohovoru č. 119/2001 Z. z.)

I. Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru č. 119/2001 Z. z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Dohovor“) musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletých detí nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania, ale aby boli ozrejmené tiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné zistiť skutočný postoj rodiča žijúceho v zahraničí k súčasnému pobytu maloletých detí v Slovenskej republike, ako aj relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu maloletých detí, t. j. nórskych orgánov. V neposlednom rade všeobecné súdy mali pri svojom rozhodnutí zohľadniť nielen text Dohovoru, ale tiež nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, tzv. „Brusel II bis“, ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t. j. v rámci Európskej únie sa prednostne použije „Brusel II bis“ pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor.
II. Odôvodnenie má obsahovať „dostatok dôvodov a súčasne ich uvedenie má byť zrozumiteľné, súd je teda povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hladiská... Z formulácie § 132 OSP možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec, pozn.) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.