Rozpornosť osobitného zákona

1. Právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky (v zákonnom texte príslušnosť na prerokovanie veci) v konaní o súlade právnych predpisov je daná ustanovením čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky, ktorú vykonáva ustanovením § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. Z obsahu ustanovení jednoznačne vyplýva, že právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky na konanie vo veci súladu právnych predpisov je daná len vtedy, ak navrhovateľ žiada vyslovenie nesúladu právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. To platí aj vtedy, ak sa tvrdí, že medzi právnymi predpismi rovnakej právnej sily ide o vzťah všeobecného predpisu (lex generalis) k osobitnému predpisu (lex specialis).

2. Z ustanovenia § 20 ods. 1a ustanovenia § 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že prerušenie konania je procesným predpokladom pre podanie návrhu na začatie konanie o súlade právnych predpisov všeobecným súdom. Tento procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto procesnej podmienky (napríklad iba tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný.