Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. proti SR: Zásah do práva na ochranu osobnosti v súvislosti s uverejnením informácií o osobe v rozpore s právom na prezumpciu neviny

I. V predmetnom prípade sťažujúca sa spoločnosť uverejnila informácie týkajúce sa A. v skreslenej forme, spôsobom, ktorý umožnil ľahkú a nepochybnú identifikáciu A. a bol v rozpore s právom A. na prezumpciu neviny. Na podporu tohto tvrdenia sa vláda odvolala na závery vnútroštátnych súdov, ktoré boli podľa nej založené na náležitom preskúmaní faktov a správnej interpretácii relevantného práva.

II. Sťažujúca sa spoločnosť tvrdila, že nemala k dispozícii uznesenie o vznesení obvinenia voči A., že nemala žiaden iný zdroj informácií o udalostiach okrem orgánov činných v trestnom konaní, čiže nemala k dispozícii prostriedky, ktorými by nezávisle udalosti overila alebo uviedla do kontextu. Identifikácia A. bola umožnená náhodnými okolnosťami ako jeho zatknutie, za ktoré sťažujúca sa spoločnosť nebola zodpovedná, najmä keď sťažujúca sa spoločnosť aktívne vykonala preventívne opatrenia proti jeho identifikácii. Výrok o ujme bol založený na dôvodoch, ktoré boli uvedené všeobecnými vetami bez odkazu na konkrétny dôkaz, jeho posúdenie alebo skutkové závery. Spočíval na dôsledkoch celého článku, zverejnenie ktorého bolo zákonné, bez odlíšenia jeho správnej časti od tej skreslenej. Dôsledky skreslenia údajov neboli preskúmané a ani následne brané do úvahy pri posudzovaní výšky náhrady, ktorá mala byť priznaná.

III. Medzi stranami nebolo sporné, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu v konaní o žalobe na ochranu osobnosti podanej A., predstavovali zásah do práva sťažujúcej sa spoločnosti na slobodu prejavu, tak ako je zaručená článkom 10 ods. 1 Dohovoru. Rovnako ani toto nebolo medzi stranami sporné, že namietaný zásah bol v súlade so zákonom, konkrétne § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a že sledoval legitímny cieľ ochrany povesti a práv iných. Teda jediným sporným bodom je, či zásah bol „nevyhnutný” v „demokratickej spoločnosti”. Čo sa týka testu „nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti”, Súd pripomína, že je jeho úlohou aby posúdil, či namietaný zásah zodpovedal „naliehavej spoločenskej potrebe”. Pri posudzovaní toho, či takáto „potreba” existovala a aké opatrenia mali byť prijaté v súvislosti s ňou, majú vnútroštátne orgány určitý stupeň voľnej úvahy. Táto právomoc voľného uváženia však nie je neobmedzená, ale ide ruka v ruke s európskou kontrolou Súdu, ktorého úlohou je rozhodnúť s konečnou platnosťou, či obmedzenie je zlučiteľné so slobodou prejavu tak ako je chránená článkom 10.