Predpoklady platného uznania dlhu (SP LVII/2007)

Súdna prax je jednotná k požiadavke určitosti uznávacieho prejavu, v zmysle ktorej je táto splnená aj bez výslovného použitia výrazu „uznanie dlhu“, ak z okolností prípadu je nepochybné, že išlo o uznávací prejav. Pokiaľ ide o uznanie práva čo do dôvodov, nemusí byť tento dôvod vždy v listine obsahujúcej uznanie práva výslovne uvedený, ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný z inej listiny, na ktorú je v listine o uznaní dlhu výslovný odkaz. Rovnako aj uznanie práva čo do jeho výšky musí byť vyjadrené tak, aby táto výška bola objektívne určiteľná.

Uznanie dlhu je právny úkon, na ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma, preto musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, aby dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, resp. veriteľovi, ktorému bol tento úkon adresovaný, bol jasný tak dôvod uznania dlhu, ako aj jeho výška, pokiaľ to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a tento prejav vôle by nemal vzbudzovať odôvodnené pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb.

Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov (gramatickými prostriedkami), z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov (logickými prostriedkami), z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu (systematickými prostriedkami), interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 OZ však nemôže nahrádzať alebo meniť vôľu prejavenú. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, keď bol úkon urobený.