Právo na súkromie, právo na súdnu ochranu a rešpektovanie súkromného a rodinného života

Vychádzajúc z doktríny štrasburských orgánov je potrebné pri zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby skúmať jeho legalitu, legitimitu a proporcionalitu.
Existencia právneho základu (zákonnej normy) pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie nezbavuje všeobecný súd povinnosti rešpektovať pri svojom rozhodovaní normy vyššej právnej sily.
Príkaz na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydaný podľa § 80 Trestného poriadku, ako aj rozhodnutie podľa § 36 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov musí byť riadne odôvodnené.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.
Dohovor zakladá legitimitu zásahu do práva na súkromie len v prípadoch, že to vyžaduje záujem národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V iných prípadoch je štátny orgán (teda aj súd) povinný zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie.
Zásah do práva na súkromie je prípustný, len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa. Nevyhnutnosť potom musí skúmať všeobecný súd s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s dôrazom na skutočnosť, či tieto neumožňujú dosiahnuť stanovený cieľ (predchádzanie zločinnosti) inak, ako zásahom do práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie.