Právo na súdnu ochranu. Právo na zákonného sudcu a spravodlivý proces

I. Pri posudzovaní ne/zaujatosti sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) musí dovolací senát venovať meritórnu pozornosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku obzvlášť v prípadoch, v ktorých senáty najvyššieho súdu dospeli k rôznym záverom. Dovolací senát najvyššieho súdu musí v záujme reálneho naplnenia ústavného práva na súdnu ochranu (v spojení s právom na zákonného sudcu) a práva na spravodlivé súdne konanie vecne posúdiť, či namietaný sudca mal alebo nemal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Ak dovolací senát najvyššieho súdu uvedeným spôsobom nepostupoval a napriek svojej ústavnej povinnosti a zákonnej právomoci nepreskúmal, či v odvolacom senáte nerozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, odoprel dovolaniu podanému sťažovateľom charakter účinného právneho prostriedku nápravy.

II. Na zodpovedanie nastolených právnych otázok nemá právomoc ústavný súd, ale výlučne najvyšší súd ako dovolací súd. Jeho odpoveď však musí byť (i) najmä daná, a potom (ii) jednoznačná a presvedčivá. Najvyšší súd ako dovolací súd musí zodpovedať otázku, či skutok, z ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty trestného činu podplácania, a nie návodu na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku. Len tak by najvyšší súd naplnil svoje ústavné poslanie nezávislého súdneho orgánu, do ktorého právomoci patrí posúdiť všetky otázky relevantné na uznanie viny a uloženie trestu (čl. 50 ods. 1 ústavy) za konanie, o ktorom len zákon ustanoví, že je trestným činom (čl. 49 ústavy). Ak tak neurobil, porušil napadnutým uznesením dovolacieho senátu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.