Právo na obhajobu a výsluch utajeného svedka. Obsah právnej vety odsudzujúceho rozsudku.

I. Obvinený, resp. jeho obhajca, musí mať vždy reálnu možnosť uplatniť právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Obvinený tak môže urobiť až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu konkrétneho svedka. Iba všeobecné poučenie obvineného a jeho obhajcu o možnosti zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. por. nemožno považovať za dostatočné, lebo takéto poučenie nezohľadňuje povinnosť policajta, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 213 ods. 3 Tr. por., ani podmienky čítania zápisnice o výpovedi svedka (spoluobvineného), vyplývajúce z § 263 ods. 3, ods. 4 Tr. por. Tieto ustanovenia úzko súvisia a musia byť aplikované v jednote a nie izolovane.
II. Právo na spravodlivé súdne konanie je ústavným právom občana a nemožno ho obetovať účelovosti. Zásada vyjadrená aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v § 2 ods. 10 vete tretej Tr. por. vyžaduje, aby obvinený a ak má obhajcu, jeho obhajca mal primeranú a vhodnú príležitosť na výsluch a spochybnenie svedka proti obvinenému počas výpovede, aj v neskoršom štádiu. Ak zásady spravodlivého súdneho procesu požadujú, aby sa záujmy obhajoby vyvažovali záujmami svedkov alebo poškodených predvolaných svedčiť, je nevyhnutné, aby sa s dôkazmi získanými prostredníctvom utajovaných svedkov zaobchádzalo s výnimočnou opatrnosťou. Usvedčenie páchateľa sa preto nemôže zakladať výhradne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi utajeného svedka.
III. Právna veta odsudzujúceho rozsudku musí obsahovať právne hodnotenie skutku aj z toho pohľadu, či ide o pokračovanie alebo opakovanie trestnej činnosti, nakoľko s tým úzko súvisí posúdenie súbehu trestných činov, prípadne ich vylúčenie, a ukladanie trestu podľa zásad uvedených v druhom diely druhej hlavy (§ 34 až § 44) Tr. zák.