Právny záujem vedľajšieho účastníka konania na výsledku konania

I. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických, resp. obdobných veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie § 93 ods. 1 OSP uplatňuje rozdielnu judikatúru, čím spochybňuje princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Rozsudok krajského súdu, ktorý znamená popretie základného práva na súdnu ochranu (denegatio iustitiae), je arbitrárny, a treba ho považovať za porušenie označeného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.
1. O právny záujem vedľajšieho účastníka ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté jeho právne postavenie alebo práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. Za právny záujem sa nepovažuje len právny záujem na výroku rozhodnutia v predmetnej právnej veci, ale aj záujem na skutkových a právnych záveroch, na ktorých je rozhodnutie v predmetnej veci založené.

2. Reštriktívny prístup k možnosti uplatnenia ústavno-procesných práv „tretích osôb“ v postavení vedľajšieho účastníka konania založený v zásade na formálnom a ústavne nekonformnom výklade pojmu „právny záujem na výsledku konania“ popierajúcom princíp spravodlivosti má za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.