Posudzovanie konkrétnych dôvodov vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu

Skutočnosť, že po odročení pojednávania došlo k verbálnemu „stretu“ medzi právnou zástupkyňou sťažovateľa a členom odvolacieho senátu, nemôže postačovať podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na založenie pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu k prerokúvanej veci, účastníkom konania ani k ich zástupcom.

Spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti. Týka sa to tiež (podľa názoru ústavného súdu – nie nevyhnutných) emočne ladených stretov osôb sledujúcich vlastné profesionálne záujmy, ktoré pokiaľ nepresiahnú únosnú mieru, je pomerne komplikované následne objektivizovať a vyvodiť z nich primerané závery. Súčasťou takéhoto verbálneho stretu bol zákonný sudca a právna zástupkyňa sťažovateľa, aj to po skončení (odročení) pojednávania, pričom prikladať tomuto excesu intenzitu a závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu, považuje ústavný súd v okolnostiach danej veci za nedôvodné. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnému sudcovi v označenej právnej veci vedenej krajským súdom a v sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.