Poplatok za odpor

1. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a nie do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

2. Všeobecný súd, a tým viac to platí, ak ide o Najvyšší súd Slovenskej republiky, nemôže porušiť čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak prípadný nejasný legislatívny text vyloží a uplatní spôsobom, ktorý je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

3. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod “spory o občianskych právach a záväzkoch” podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.