Ochrana utajovaných skutočností

1.Komisiu konštituovanú na základe § 30 z. č. 215/2004 Z.z. nemožno zaradiť medzi orgány uvedené v čl. 92 ods. 1 ústavy zriaďované na výkon právomocí Národnej rady SR uvedených v čl. 86 ústavy, pretože ide o orgán, ktorý rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach v individuálne určených veciach fyzických osôb a jeho úlohou nie je realizovať kontrolnú právomoc Národnej rady SR vo vzťahu k výkonnej moci ani vyvažovať jednotlivé druhy mocí (systém vzájomných bŕzd a protiváh, na ktorom je založená deľba moci).
2.Nerovnaké zaobchádzanie zákonodarcu so skupinami osôb v inom postavení v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorých situácia však nie je rovnaká alebo analogická, nemusí byť v nesúlade s označeným ustanovením.
3.Za trest možno považovať len také opatrenie súdu, ktoré je ako trest označené zákonom a ktoré je právnym následkom právoplatného uznania viny za spáchanie trestného činu.
4.Posúdenie ústavnosti nepravej retroaktivity ustanovení zákona môže závisieť od odpovede na otázku, či miera odlišnosti predošlej a súčasnej právnej úpravy má alebo nemá znaky svojvôle, a od vyriešenia vzťahu ústavných princípov rovnosti a právnej istoty. Pokiaľ sú tieto princípy v takom napätí, že nemôžu spolu koexistovať a jednému z nich treba dať prednosť, je rozhodujúcou požiadavka dôslednej realizácie účelu zákona.
5.Ak pojem použitý v právnej norme vzhľadom na svoj obsah a ďalšie relevantné skutočnosti (napr. oblasť úpravy, postavenie adresáta normy a kontext) umožňuje adresátovi normy urobiť si predstavu o svojej právnej situácii a tak regulovať svoje správanie, nejde o porušenie požiadavky predvídateľnosti právnej normy, právnej istoty a princípu právneho štátu.
6.Pre posúdenie súladu ustanovenia zákona s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou je rozhodujúce to, či ústavný problém spočíva v znení ustanovenia zákona a nie to, že sa môže vyskytnúť v súvislosti s jeho interpretáciou a aplikáciou v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy.