Obmedzenie osobnej slobody obvineného

I. Nie je v rozpore so zákonom, ak je obmedzená osobná sloboda obvineného na poklade konkrétneho zákonného titulu, napr. v zmysle § 120 ods. 3, ods. 4, § 380 ods. 2 alebo § 408 ods. 1 Tr. por., bez toho, aby bol obvinený predtým de facto prepustený na slobodu, a to či už z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby.

II. Oprávnenie súdu v štádiu súdneho konania po podaní obžaloby iniciatívne, bez návrhu prokurátora, konať a rozhodnúť o vzatí obžalovaného do väzby, vyplýva z jeho zákonného postavenia, v zmysle ktorého je súd po podaní obžaloby na základe § 2 ods. 6 Tr. por., § 238 ods. 2 Tr. por. povinný samostatne rozhodovať všetky otázky súvisiace s ďalším konaním.

III. Ak súd rozhoduje o vzatí obvineného do väzby v súvislosti s iným trestným konaním, ktoré bolo realizované väzobne, treba samostatne posudzovať opodstatnenosť jednotlivých väzobných dôvodov, a to práve s ohľadom na charakter a účel prebiehajúceho konania.

IV. Zásah do osobnej slobody obvineného pri jeho predvedení musí byť primeraný účelu použitia tohto inštitútu, ktorým je zaistenie osoby pre potreby vykonania určitého úkonu trestného konania, ktorý bez jeho prítomnosti nemožno vykonať. Takúto „primeranosť“ posudzuje orgán činný v trestnom konaní a súd vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, rešpektujúc pri tom zásadu primeranosti a zdržanlivosti v zmysle § 2 ods. 2 Tr. por., ako aj to, že každé takéto obmedzenie osobnej slobody môže trvať len nevyhnutný čas.