Obluk proti Slovenskej republike

Odvolávajúc sa na svoj vlastný prístup v tomto smere, Súd zdôrazňuje, že sťažnosť na dĺžku konania podľa článku 127 ústavy môže byť považovaná za „účinnú“ na účely Dohovoru v prípade, ak je spôsobilá viesť v danom individuálnom prípade k preskúmaniu celkovej dĺžky konania.
V rozsahu, v akom bola prejednávaná sťažnosť odôvodnená, Súd nevidí dôvody spochybňovať a priori a vo všeobecnosti účinnosť sťažnosti podľa článku 127 ústavy ako prostriedku nápravy vo vzťahu k dĺžke konania prebiehajúceho pred viacerými inštanciami/orgánmi iba pre spomínanú odlišnosť v prístupe.
Súd napokon zisťuje, že ustálená prax ústavného súdu je taká, že sa zaoberá ústavnými sťažnosťami na dĺžku konania iba vtedy, ak konanie v čase, kedy bola sťažnosť podaná, stále prebieha pred orgánom zodpovedným za namietané porušenie, pričom posúdenie sťažnosti na porušenie ľudských práv fyzickej osoby zo strany ústavného súdu je zo zákona obmedzené petitom sťažnosti, tak ako ho formuluje navrhovateľ.
Z uvedeného vyplýva, že táto námietka musí byť zamietnutá podľa článku 35 ods. 1 a 4 Dohovoru pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.
Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu medzi februárom 1998 a januárom 2001 vláda akceptovala, že táto námietka nie je zjavne nepodložená.
Obdobie, ktoré je potrebné vziať do úvahy začalo 18. júna 1997 a skončilo 14. februára 2001. Trvalo teda tri roky a takmer osem mesiacov na jednom stupni súdnictva.
Po preskúmaní všetkého, čo mu bolo predložené, má Súd za to, že vláda nepredložila žiadnu skutočnosť alebo argument spôsobilé presvedčiť ho, aby prijal v prejednávanom prípade odlišný záver. Berúc do úvahy svoju judikatúru v takýchto veciach, Súd sa domnieva, že dĺžka konania o žalobe proti podnikateľke B. bola v tomto prípade prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“.