O udelenie súhlasu k prijatiu žalobcu za člena žalovaného

I. Podľa § 14 ods. 4 zákona, ak niektorý z vlastníkov spoločného poľovného revíru, v ktorom je výkon práva poľovníctva prenajatý podľa odseku 3, chce vykonávať právo poľovníctva, má prednostné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému bol výkon práva poľovníctva prenajatý.

Citované ustanovenie zakladá vlastníkovi pozemkov prenajatých na výkon práva poľovníctva poľovníckemu združeniu prednostné právo na vznik členstva v poľovníckom združení. Ide o právo, ktoré zvýhodňuje vlastníka pozemkov, ak prejaví vôľu vykonávať právo poľovníctva na vlastných pozemkoch, inak prenajatých na jeho výkon poľovníckemu združeniu. Právna úprava tohto práva rešpektuje skutočnosť, že samotné právo poľovníctva v zmysle § 2 ods. 1 zákona patrí vlastníkovi pozemku a ako súčasť základného práva vlastniť majetok je chránené čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.

Prednostné právo vlastníka poľovných pozemkov na vznik členstva v poľovníckom združení (majúceho v nájme poľovný revír, ktorý tvoria alebo ktorého súčasťou sú aj pozemky vlastníka žiadajúceho o členstvo) v zmysle § 14 ods. 4 zákona neznamená však bez ďalšieho (samo osebe) povinnosť poľovníckeho združenia vyhovieť žiadosti vlastníka (inak spĺňajúceho všetky ostatné podmienky požadované zákonom pre výkon práva poľovníctva) o prijatie za člena združenia. Až v prípade porušenia tohto práva (práva prednosti), t.j. prijatím iného žiadateľa za člena poľovníckeho združenia sa možno domáhať právnych následkov vyplývajúcich z tejto skutočnosti.

II. Pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1, 2 O.s.p. a nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, potom rešpektujúc zároveň čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou, nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec musí prejednať sám. Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky totiž zakotvuje právo na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Právo na súdnu ochranu súvisí so zásadou zákazu denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo. Súd nemôže odmietnuť výkon súdnictva s odôvodnením, že predmetný spoločenský vzťah nie je upravený právnym predpisom.
Ak právny poriadok neurčuje iný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu práv, takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu je súd, iný výklad by mal totiž za následok porušenie ústavného práva na súdnu ochranu.