Neudelenie štátneho občianstva
Najvyšší súd nepovažuje za vybočenie z medzí zákona postup žalovaného, ktorý neudelenie štátneho občianstva oprel aj o skutočnosť, že žiadateľ sa opakovane dopúšťal dopravných priestupkov. Je síce pravda, že zákon č. 40/1993 Z. z. viaže podmienku bezúhonnosti na spáchanie úmyselného trestného činu (a nie na spáchanie priestupkov), avšak v situácii, keď na udelenie štátneho občianstva neexistuje právny nárok, prihliadajúc zároveň na závažnosť predmetu konania a relatívnu nezvratnosť rozhodnutia o udelení štátneho občianstva, nemožno považovať zohľadnenie priestupkov žalobcu v konaní o udelenie štátneho občianstva za nezákonné. Zákon č. 40/1993 Z. z. striktne nevylučuje udelenie štátneho občianstva v prípade, ak sa žiadateľ dopustil priestupkov. Odôvodnenie žalovaného, prečo na spáchané priestupky prihliadal v rámci dovolenej správnej úvahy, sa podľa názoru najvyššieho súdu neprieči zásadám logiky a účelu zákona. Udelenie štátneho občianstva je privilégium. Vážnosť úmyslu žiadateľa stať sa občanom určitého štátu možno merať takpovediac nielen dodržiavaním nevyhnutného, ale najmä príkladnou snahou rešpektovať všetky pravidlá a neprekračovať hranice ani v zdanlivo nepodstatnom. Správanie sa žalobcu, keď s vedomím svojej snahy o udelenie štátneho občianstva sa opakovane dopúšťa priestupkov, svedčí skôr o laxnosti jeho prístupu a nedostatočnom vnímaní závažnosti toho, čoho sa domáha.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies