Nález ústavného súdu o nesúlade ustanovenia zákona s ústavou ako špecifický prameň práva

Nález ústavného súdu o nesúlade ustanovenia zákona s ústavou zasahuje do normotvorby sistačnou právomocou vo vzťahu k platnej a účinnej právnej úprave, čo je charakteristickým rysom legislatívy, nie súdnictva. Možno ho preto zaradiť medzi špecifické pramene práva. Jeho špecifikom je, že v súdnom rozhodnutí nachádzame legislatívnu právomoc sistovať platnú a účinnú právnu úpravu. Z toho dôvodu je potrebné pri náleze ústavného súdu o nesúlade ustanovenia zákona s ústavou zohľadniť uvedené špecifikum aj z pohľadu legitímnych očakávaní na rozhodovaciu činnosť, ktorá je rýdzo prejavom súdnictva (nárokov na obsah rozhodnutí). Ústavný súd musí totiž pri rozhodovacej činnosti reagovať na vlastným rozhodnutím zmenenú právnu úpravu.

Ústavnému súdu sa javí byť v posudzovanom prípade iracionálnym taký záver, podľa ktorého by sa civilné konanie rozhodnuté za platnej a účinnej právnej úpravy, za ktorej účastník konania vopred vedel o podmienke, že nezložením preddavku podľa § 141a OSP bude jeho konanie zastavené a z vlastného rozhodnutia sa textom zákona odmietol riadiť, malo znovu otvárať na prejednanie a rozhodnúť mimo rámca ústavným súdom nastolenej rozhodovacej línie len preto, že sa v zmysle čl. 125 ústavy po právoplatnom rozsúdení veci všeobecným súdom ex post zmenila právna úprava. Výrazom korekcie tohto názoru v zmysle rebríčka hodnôt (cez vyjadrenie konaní), do ktorých je spoločensky nutné zasahovať, aj napriek uvedenému je § 41b zákona o ústavnom súde, ktorý však vec sťažovateľa znovu otvárať výslovne taktiež nepožaduje.