Michalák proti Slovenskej republike: K nezákonného odpočúvaniu telefonických hovorov a k vyčerpaniu vnútroštátnych prostriedkov nápravy

I. Vláda namietala, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy prostredníctvom: napadnutia dôkazov, ktoré boli získané odpočúvaním jeho telefonických hovorov v konaní pred súdom; domáhania sa ochrany osobnosti pred občianskoprávnymi súdmi; a po vyčerpaní týchto prostriedkov sa napokon mohol znovu obrátiť na ústavný súd podľa článku 127 ústavy.

II. Sťažovateľ nesúhlasil a odvolával sa predovšetkým na rozhodnutie o prijateľnosti a nález v nesúvisiacom prípade (pozri vyššie odsek 97), v ktorom ústavný súd preskúmal sťažnosť týkajúcu sa odpočúvania telefonických hovorov bez toho, aby od sťažovateľa vyžadoval vyčerpanie prostriedkov, na ktoré sa odvolávala vláda.

III. V odpovedi vláda namietala, že prípad, na ktorý sa odvolával sťažovateľ musí byť odlíšený od jeho vlastného v tom, že sťažovateľ bol obžalovaný a prebiehalo konanie pred všeobecným súdom, a preto mohol vzniesť svoje námietky o odpočúvaní jeho telefonických hovorov pred týmto súdom. Odvolávala sa na uznesenie ústavného súdu o prijateľnosti zo 16. marca 2005 vo veci sp. zn. IV. ÚS 76/05 (pozri vyššie odsek 96) a mala za to, že podporuje jej názor.

IV. Súd konštatuje, že nebolo spochybnené, že došlo k odpočúvaniu sťažovateľových telefonických hovorov (pozri vyššie odsek 12), ktoré ako také spadalo ratione materiae do oblasti článku 8 Dohovoru a viedlo k zásahu do sťažovateľovho práva podľa článku 8 na rešpektovanie jeho súkromného života a korešpondencie (pozri, napríklad, Kvasnica proti Slovenskej republike, citované vyššie, nález z 9. júna 2009, ods. 81).

V. Súd tiež konštatuje, že sa javí, že aj ústavný súd, aj strany odlišovali medzi procesnými aspektmi odpočúvania telefonických hovorov v kontexte trestného konania, ak k nemu došlo a vplyvom odpočúvania na osobnosť dotknutej osoby.

VI. V tomto ohľade je Súd toho názoru, že procesný rozmer odpočúvania telefonických hovorov sťažovateľa, ktorý mohol nepochybne napadnúť v trestnom konaní musí byť odlíšený od ochrany jeho súkromného života a korešpondencie, dostupnej mu podľa článkov 8 a 13 Dohovoru. Hoci sa sťažovateľ pravdepodobne môže domáhať nápravy pred všeobecnými súdmi vo vzťahu k potencionálnym porušeniam jeho práva na spravodlivý proces, toto nemalo priamy vplyv na sťažovateľove práva nezávisle chránené podľa článkov 8 a 13 Dohovoru. Prvá časť námietky vlády o nevyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy preto nemôže byť prijatá.