Ku vzájomnému vzťahu základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu životného prostredia

1. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zakotvuje požiadavku ústavne konformného a legálneho výkonu verejnej (predovšetkým štátnej) moci ako jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a stanovuje podriadenosť orgánov štátu ústave a zákonom požadujúc, aby k uplatneniu ich štátnomocenských oprávnení dochádzalo iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v medziach daných ústavou.

2. Ak zákonodarca zveruje niektorému orgánu štátu právomoc rozhodovať v konkrétnych prípadoch o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, musí v súlade s uvedeným ústavným princípom zákonom upraviť rozsah a spôsob výkonu zverenej právomoci rešpektujúc právnu istotu dotknutých subjektov právnych vzťahov spočívajúcu v ich spôsobilosti predvídať postup a konanie štátnych orgánov vo vzťahu k svojmu právnemu postaveniu, vrátane možností a spôsobu uplatnenia vlastných práv v takomto konaní.

3. Základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy.

4. Ustanovením čl. 20 ods. 3 ústavy sa expresis verbis konštituuje ústavná požiadavka spravodlivej rovnováhy medzi rozsahom práv vlastníka vymedzovaných zákonom na základe čl. 20 ods. 1 ústavy a právami tretích osôb vyplývajúcimi okrem iného aj z čl. 44 ods. 1 ústavy.