Kopecký proti Slovenskej republike

Súd najmä poznamenáva, že nárok sťažovateľa na vydanie veci bol od začiatku podmienený a otázka, či vyhovoval zákonným požiadavkám mala byť vyriešená v následnom súdnom konaní. Súdy právoplatne rozhodli, že nesplnil požiadavky uvedené v zákone. Súd preto nie je presvedčený, že v momente, keď podal žalobu o vydanie bolo dostatočne preukázané, že jeho nárok je „majetkovou hodnotou“, ktorá požíva ochranu článku 1 Protokolu č. 1.
Je pravda, že Okresný súd Senica, ktorý rozhodoval v prípade v prvom stupni, dospel k záveru, že pre sťažovateľa je prakticky nemožné splniť podmienku týkajúcu sa presnej lokalizácie majetku a nariadil, aby mu mince boli vydané. Rozsudok súdu prvého stupňa bol následne v priebehu toho istého konania zmenený súdmi vyššieho stupňa na dvoch úrovniach bez toho, aby nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Rozsudkom, ktorý vyniesol Okresný súd Senica, sťažovateľ teda nezískal vymáhateľné právo na vydanie mincí (pozri, mutatis mutandis, Grécke rafinérie STRAN a Stratis Andreadis proti Grécku, rozsudok z 9. decembra 1994, séria A č. 301-B, s. 84, ods. 59). Tento rozsudok preto nebol dostatočný na to, aby vytvoril majetkový záujem, ktorý by bol „majetkovou hodnotou“.
Za daných okolností, Súd dospel k záveru, že uvedený reštitučný nárok sťažovateľa nepredstavoval „majetok“ v zmysle prvej vety článku 1 Protokolu č. 1. Záruky tohto ustanovenia sa preto na predmetný prípad nevzťahujú.
V súlade s tým, nedošlo k porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.