Každý úkon a každé plnenie trov konania je treba z hľadiska účelnosti posudzovať samostatne

I. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy , ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné uplatňovanie alebo na ochranu práv sa nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon, alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.

II. V danej veci odvolateľ v podanom odvolaní opodstatnene vytýka súdu prvého stupňa, že neskúmal účelnosť vynaložených trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva pri rozhodovaní o trovách konania, neskúmal otázku tzv. hromadného podávania podaní zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu v spotrebiteľských veciach, nezaoberal sa účelnosťou trov konania z toho pohľadu, že vedľajší účastník a odporca majú právne zastúpenie, pričom zástupca odporcov spravidla v obdobných veciach zastupuje vedľajšieho účastníka. Súd prvého stupňa sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vôbec nevyporiadal s uplatnenou náhradou za opakované vyjadrenia k veci z pohľadu, či každé z vyjadrení obsahuje takú právnu argumentáciu, ktorá by bola právne relevantná k posudzovanému nároku navrhovateľa, nevyporiadal sa s opakovanými poradami s klientom, tieto nepodrobil žiadnej súdnej kontrole.