K zodpovednosti vydavateľa za uverejnenie tzv. prevzatých tvrdení

Akokoľvek Ústavný súd nespochybňuje zodpovednosť vydavateľa za uverejnenie aj tzv. prevzatých tvrdení [k tomu bližšie pozri napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 73/02 zo dňa 17. 2. 2004 (N 21/32 SbNU 193)], je potrebné v aktuálne prejednávanom prípade vychádzať z toho, že názor R. Douchu nebol v predmetnom texte uvedený ako názor „náhodnej tretej osoby“, ale ako názor človeka, ktorý o danej veci musel mať dostatočné a relevantné informácie, pretože sa ako odborník v danom odbore priamo podieľal na vypracovaní znaleckého posudku. Od novinára, ktorý bol samozrejme laikom a nie špecialistom na danú oblasť a ktorý nemal a v konečnom dôsledku ani nemohol mať ambíciu informovať čitateľa o odborných záležitostiach, keďže daný článok bol určený pre najširší okruh čitateľov a nie pre odborníkov, preto nie je možné dôvodne očakávať, že ním poskytnuté informácie a ich celkové vyznenie bude celkom presné, či dokonca objektívne. Takéto požiadavky kladené na médiá by totiž boli v konečnom dôsledku značne nereálne. Za podstatnú v aktuálne prejednávanej veci preto Ústavný súd pokladá predovšetkým skutočnosť, že sa novinár neuspokojil len s informáciou ohľadom záveru sporného znaleckého posudku, ale že znalca R. Douchu následne aj oslovil, znovu sa ho na tento posudok spýtal; tým, že jeho odpoveď publikoval, preto nepochybil. Z celkových popísaných okolností tohto prípadu je totiž celkom zrejmé, že dôvodom zverejnenia názoru R. Douchu zo strany novinára nebola samoúčelná a nepodložená škandalizácia MUDr. Klimovičovej, ale že jeho publikovaním došlo primeraným spôsobom k informovaniu verejnosti.