K vylúčeniu zamestnanca správneho orgánu

O vylúčení zamestnanca správneho orgánu na základe námietky predpojatosti vznesenej účastníkom konania (sťažovateľom) rozhoduje príslušný správny orgán rozhodnutím, ktoré musí mať náležitosti ustanovené v § 46 a § 47 Správneho poriadku a musí sa účastníkovi konania oznámiť (§ 51 Správneho poriadku). Rozhodnutie o vylúčení (resp. nevylúčení) zamestnanca správneho orgánu nemožno napadnúť samostatným odvolaním (§ 12 ods. 2 Správneho poriadku). Výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého nemožnosť podať samostatné odvolanie sa vzťahuje aj na rozhodnutie o nevylúčení zamestnanca správneho orgánu, je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný, pretože zákonodarca vymedzuje v odseku 2 (§ 12 Správneho poriadku) rozhodnutie vzhľadom na jeho predmet (t. j. rozhodovanie o vylúčení alebo nevylúčení), a nie vzhľadom na jeho výsledok (t. j. či zamestnanec je alebo nie je vylúčený). Uvedenému nasvedčuje aj formulácia odseku 1 (§ 12 Správneho poriadku), keď Správny poriadok uvádza, že o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený (pričom na tomto mieste Správny poriadok nepožíva aj pojem „či nie je vylúčený“), rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené. Tento orgán pritom rozhoduje aj o tom, že namietaný zamestnanec nie je vylúčený.

Ak by ústavný súd pripustil sťažovateľovu argumentáciu, že Správny poriadok nepripúšťa odvolanie len proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu, teda iba proti pozitívnemu rozhodnutiu, javil by sa tento odsek citovaného zákonného ustanovenia ako obsolétny, ktorý síce formálne platí, ale je bez reálneho uplatnenia, teda je neúčinný. Bolo by to tak preto, lebo účastníkovi konania bolo vyhovené, a tento preto nemá dôvod podávať opravný prostriedok, a vylúčený zamestnanec správneho orgánu nemôže podať odvolanie, pretože nemá v konaní o vylúčení postavenie účastníka konania.

Odvolanie je formou riadneho opravného prostriedku, ktorou sa účastník domáha zmeny alebo zrušenia prvostupňového rozhodnutia. Možno ho uplatniť v zásade proti každému neprávoplatnému rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako aj procesnému. Výnimky z tohto pravidla ustanovuje buď Správny poriadok, alebo osobitné zákony. Správny poriadok nepripúšťa samostatné odvolanie proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu z konania (§ 12 ods. 2 Správneho poriadku). Proti takémuto svojou povahou procesnému rozhodnutiu môže účastník konania uplatniť námietky, avšak len v rámci odvolania proti meritórnemu rozhodnutiu vo veci.