K výkladu lehoty ustanovenej v CSP v rámci prechodných ustanovení

I. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. platí, že na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase (§ 470 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z.). Ustanovenie § 470 ods. 3 CSP sa týka lehoty vymedzenej zákonom na urobenie určitého úkonu, ktorá začala plynúť pred účinnosťou CSP, uplynula ale až za účinnosti CSP. Zákonodarca tu stanovil zásadu, podľa ktorej sa ustanovenia CSP použijú aj na lehoty, ktoré 1. júlom 2016 ešte neuplynuli; len výnimočne, ak zákon účinný do uvedeného dňa ustanovoval na urobenie tohto úkonu lehotu dlhšiu, možno úkon urobiť v lehote ustanovenej zákonom účinným do uvedeného dňa. Treba, ale zdôrazniť, že predmetné ustanovenie sa týka lehoty na jeden a ten istý úkon a jej plynutie za účinnosti dvoch rôznych právnych úprav; v žiadnom prípade neumožňuje, aby sa lehota stanovená zákonom účinným do 30. júna 2016 na urobenie jedného úkonu, týkala iného (odlišného) úkonu urobeného po 1. júli 2016. Skutočnosť, že na urobenie oboch (odlišných) úkonov je (bol) oprávnený ten istý subjekt, tu nemá žiadny právny význam. S odkazom na uvedené potom nemožno stotožniť jednoročnú lehotu na podanie mimoriadneho dovolania s lehotou, ktorú má na mysli § 470 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z., pretože táto lehota nie je inštitucionálne zhodná s lehotou na podanie dovolania generálneho prokurátora. V danom prípade bolo dovolanie generálneho prokurátora podané v zmysle § 458 zákona č. 160/2015 Z. z., nie však v lehote troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že dovolanie GP nebolo v tomto prípade podané v lehote uvedenej v § 461 CSP, najvyšší súd odmietol dovolanie generálneho prokurátora ako oneskorene podané podľa § 464 CSP v spojení s ustanovením § 447 písm. a) CSP, v zmysle, ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak bolo podané oneskorene.

II. Dovolanie generálneho prokurátora (ďalej len „dovolanie GP“) je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol do právnej úpravy civilného konania zaradený až od 1. júla 2016, teda od účinnosti CSP; predchádzajúci procesný kódex (O.s.p.) tento opravný prostriedok neupravoval. Normatívne nastavenie dovolania GP je oproti právnej úprave mimoriadneho dovolania úplne odlišné, a to jednak z dôvodu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného súdu, jednak z dôvodu novej právnej úpravy dovolania v CSP. Dovolanie GP nemožno stotožňovať s mimoriadnym dovolaním. Ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky, pričom každý z nich individuálne plnil (plní) účel vyjadrený právnou úpravou v čase jej účinnosti. „Zatiaľ čo mimoriadne dovolanie z dôvodu relatívne úzkej prípustnosti dovolania podľa §§ 236 - 239 O.s.p. bolo skoro univerzálnym mimoriadnym opravným prostriedkom, čím jednoznačne stratilo svoj punc 'mimoriadnosti', dovolanie generálneho prokurátora je postavené na dvoch zásadách, a to subsidiarity k iným prostriedkom nápravy a prísnej proporcionality medzi potrebou zrušiť rozhodnutie súdu s princípom právnej istoty“. Najvyšší súd zastáva názor, zhodne prezentovaný aj v odbornej právnickej literatúre, v zmysle, ktorého „aj keď je medzi mimoriadnym dovolaním a dovolaním generálneho prokurátora nesporná historicko-právna nadväznosť, ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky s odlišným účelom i normatívnym vymedzením. To znamená, že pri intertemporálnom postupe nie je možné si z každého tohto mimoriadneho opravného prostriedku pri podmienkach jeho uplatnenia vybrať ľubovoľnú časť, ale je potrebné bezo zvyšku aplikovať buď ustanovenia týkajúce sa mimoriadneho dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku, alebo dovolania generálneho prokurátora podľa Civilného sporového poriadku.