K väčšiemu uspokojeniu veriteľov dlžníka vs. jedna z podmienok reštrukturalizácie

Ústavný súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou nerovného zaobchádzania všeobecných súdov s jednotlivými veriteľmi. Jednou z podmienok reštrukturalizácie je odôvodnený predpoklad, že v prípade jej povolenia dôjde k väčšiemu uspokojeniu veriteľov dlžníka, ako by to bolo v prípade konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. d) ZRK]. Tento predpoklad v danej veci nebol podľa všeobecných súdov s ohľadom na nedostatky posudku daný. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy pritom neobstojí z viacerých dôvodov. Predovšetkým samotná skutočnosť, že vedľa seba existujú zabezpečení aj nezabezpečení veritelia a zabezpečení veritelia sa majú možnosť s ohľadom na konkrétne zabezpečovacie právo fakticky domôcť uspokojenia svojich pohľadávok vo väčšom rozsahu, vyplýva z povahy zabezpečovacích práv a vo všeobecnosti nezakladá žiadnu neodôvodnenú nerovnosť. Tento záver napokon výslovne nespochybňuje ani sťažovateľ. K tomu je ale potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd musí v rámci reštrukturalizačného konania zvažovať záujmy všetkých subjektov, o právach ktorých sa v danom konaní rozhoduje, resp. práva ktorých môžu byť dotknuté, pretože prípadná reštrukturalizácia by mala vplyv aj na to, v akej miere budú reálne uspokojené ich pohľadávky. Všeobecné súdy teda v danej veci nemohli apriórne uprednostniť záujem nezabezpečených veriteľov, ale museli zvažovať postavenie všetkých dotknutých subjektov. Ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy tieto okolnosti zvažovali a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý je z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich pre súdne rozhodnutie z čl. 46 ods. 1 ústavy dostatočný a ústavne udržateľný.