K správnej úvahe obstarávateľa vyhlásiť užšiu súťaž

Z ust. § 52 ods. 1 z.č. 25/2006 Z.z. vyplýva jednoznačne možnosť správneho uváženia obstarávateľa na vyhlásenie užšej súťaže. Táto skutočnosť vyplýva z použitých pojmov „môže“. Je teda správnou úvahou obstarávateľa (nie žalovaného), či obstarávateľ sa rozhodne vyhlásiť užšiu súťaž. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti obstarávateľovi v rámci určitého tolerančného pásma sa rozhodnúť autonómne. Táto možnosť však nie je neobmedzená. Je limitovaná princípmi, ktoré sú uvedené v ust. § 9 ods. 4 z.č. 25/2006 Z.z., a to najmä princípom transparentnosti a princípom hospodárnosti a efektívnosti. Je nevyhnutné zdôrazniť, že uvedené princípy sú rovnocenné. Práve princíp hospodárnosti a efektívnosti je totožný s princípom tzv. súkromného investora (Private Creditor Principle), ktorý sa aplikuje v práve Európskej únie v oblasti štátnej pomoci a preniká i do oblasti verejného obstarávania. Vyžaduje, aby pri verejných zákazkách obstarávateľ v čo najširšom rozsahu postupoval ako starostlivý (diligent) súkromný investor a z pohľadu racionality starostlivého súkromného investora pristupoval k obstarávaniu predmetu zákazky. S prihliadnutím na uvedené je rozdiel, ak predmetom obstarávania sú práce a ak predmetom obstarávania je tovar. Úvaha žalobcu, že pri obstarávaní prác, vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti, zvolil užšiu súťaž, sa javí ako súladná s týmto princípom. Dôkazné bremeno preto prechádza na žalovaného, aby argumentačne túto úvahu vyvrátil. Rozhodujúce je posúdenie, či primerane opatrný súkromný investor by zvolil na daný predmet obstarávania spôsob s vyšším počtom záujemcov s cieľom dosiahnuť nižšiu ponukovú cenu, alebo by zvolil užšiu súťaž.
Najvyšší súd vzhľadom na predmet zákazky dospel k záveru, že správne uváženie nevybočilo z hľadísk ustanovených zákonom. Vybočenie z medzí správneho uváženia musí byť zjavné, identifikované a definované žalovaným a v tejto časti nemožno presunúť dôkazné bremeno na obstarávateľa, aby preukázal, že neporušil správnu úvahu.